Príroda

CHRÁNENÁ KRAJINNÁ OBLASŤ  BIELE KARPATY

 

(44 568 ha, rok vyhlásenia 1979, CHKO zasahuje do okresov Ilava, Myjava, Nové Mesto nad Váhom, Púchov, Trenčín v Trenčianskom kraji a Skalica v Trnavskom kraji)

 

Okrem samotného orografického celku Bielych Karpát, ktorý sa delí na desať pod celkov, zahŕňa toto veľkoplošné chránené územie na juhu aj časť Chvojnickej a Myjavskej pahorkatiny. Miestami, smerom do vážskeho údolia, boli do CHKO začlenené aj malé časti Považského Podolia.

Na geologickej stavbe Bielych Karpát sa podieľajú dve základné geologické pásma, vonkajšie paleogénne flyšové pásmo, typické striedaním pieskovcov a ílovcov, zriedkavejšie i slieňových vrstiev a bradlové pásmo budované druhohornými vápencami. Táto skutočnosť sa odráža aj na striedaní mäkko modelovaného reliéfu flyšových častí pohoria a morfologicky výrazných bradiel, ktoré sú odolnejšie voči denudácii. Rozdielne sú i hydrogeologické pomery týchto dvoch pásiem. Flyšové pásmo s prakticky nepriepustnými sedimentmi nedokáže akumulovať väčšie množstvo vody, typické sú preň veľké výkyvy hydrologického režimu i veľké množstvo menej výdatných prameňov. V prameňoch sa miestami vyzráža vápnik (penovce), veľmi početné sú aj kyselky. Vzhľadom na menšiu rozlohu nemá bradlové pásmo väčší hydrologický význam, obeh vody v bradlách je obmedzený. Prevládajúce flyšové podložie, spôsobujúce nedostatočné vsakovanie zrážok sa prejavuje na nevyrovnanom prietoku vodných tokov, ktoré majú obyčajne najvyššie vodné stavy na jar, kým koncom leta a v jeseni niektoré dokonca vysychajú. Územie patrí do povodia Moravy a Váhu, bielokarpatské prítoky Váhu smerujúce kolmo na rieku Váh prebiehajú ostro zarezanými údoliami, výnimkou je Vlára. Tento typický „riečny pirát“, ktorý prerezal hlavný hrebeň pohoria, sa zmocnil časti vôd prítokov rieky Moravy. Prevládajúcimi pôdami na flyši sú hnedé pôdy – kambizeme, v bradlovom pásme rendziny a pararendziny, veľmi malé zastúpenie majú nivné pôdy. Vzhľadom na prevažujúce mäkké horninové podložie a spôsob využívania pôd v minulosti i dnes, tieto ľahko podliehajú erózii. Po výdatnejších zrážkach nie sú zriedkavosťou ani zosuvy pôdy. Najvyššími bodmi územia sú Veľká Javorina (970 m n. m.), Chmeľová v komplexe Vršatských bradiel (925 m n. m.), Lopeník (912 m n. m.) a Kobylináč (911 m n. m.). Vzhľadom na výškové členenie patrí prevažná časť územia CHKO do mierne teplej klimatickej oblasti, zhruba štvrtina do chladnej oblasti – mierne chladného okrsku. V prvom prípade predstavuje priemerný ročný úhrn zrážok 600-800 mm, v druhom prípade, napríklad v oblasti Veľkej Javoriny a Lopeníka, 850-1000 mm. Hlavné zrážkové maximum pripadá na leto, minimum na zimné mesiace. Oproti vážskej nive, kde sa pohybuje priemerná ročná teplota okolo 9 oC, dosahuje v predhorí (400 m n. m.) 7,6 oC, vo výške 650 m n. m. 6,8 oC a vo vrcholových partiách Bielych Karpát menej než 6 oC. Pre toto pohorie je typické prevládajúce severovýchodné prúdenie, platí to hlavne pre hrebeňové časti, v údoliach môžu prevládať vetry iných smerov.

Z fytogeografického hľadiska patrí južná časť pohoria až po Drietomskú dolinu k Južným Bielym Karpatom (obvod Praecarpaticum), chladnejšia severná časť je súčasťou Severných Bielych Karpát (obvod Beschidicum occidentale). Pred príchodom človeka takmer celé pohorie pokrývali listnaté lesy, výnimkou boli aktívne zosuvy, skalnaté časti – hlavne v bradlovom pásme a čerstvé riečne náplavy väčších tokov (Vlára). Na slovenskej strane Bielych Karpát si až dodnes zachovali lesné porasty viac-menej prirodzenú drevinovú skladbu. V nižších polohách sú dominantné dubohrabiny (Carici pilosae-Carpinetum), vo vyšších polohách na ne nadväzujú bučiny, najmä s ostricou chlpatou (Carici pilosae-Fagetum), v najvyšších častiach, napr. na Veľkej Javorine aj bučiny so zubačkou deväťlistou (Dentario enneaphylli-Fagetum), ojedinelo i acidofilné bučiny (Luzulo-Fagetum) a na špecifických stanovištiach suťové lesy (najmä Lunario-Aceretum). Najcharakteristickejším nelesným typom vegetácie v Bielych Karpatoch sú kvetnaté orchideové lúky, ktoré patria hlavne k teplomilným trávnym porastom zväzu Cirsio-Brachypodion pinnati. Často sú ich súčasťou aj mokrade a prameniská. Tieto antropogénne podmienené spoločenstvá predstavujú refúgium pre ohrozené druhy vstavačovitých rastlín (Orchidaceae) i mnohé ďalšie vzácne druhy flóry, napr. kosatce, mečíky, orlíček a pod. Na špecifické skalnaté biotopy, predovšetkým bralá bradlového pásma, sú tiež viazané špecializované druhy, napríklad jedinú lokalitu v celých Západných Karpatoch má len v oblasti Vršatca všivec chochlatý (Pedicularis comosa). Osobitné postavenie tu majú aj unikátne spoločenstvá poľných burín, ktoré prežívajú na tradične obrábaných kopaničiarskych políčkach. Okrem nich sa na kopaniciach vďaka človeku udržali dodnes aj mnohé staré odrody ovocných drevín.

Na pestrú mozaiku rastlinných spoločenstiev nadväzuje aj veľmi rôznorodé živočíšstvo, ktoré predstavuje kombináciu karpatských lesných druhov s lesostepnými prvkami. Tie sa sem dostali predovšetkým v poľadových dobách údolím Váhu a Moravy. Prenikanie karpatských i panónskych elementov pokračuje aj v dnešnej dobe. Napriek dobrej dostupnosti je v Bielych Karpatoch lepšie preskúmaná len fauna stavovcov, s výnimkou netopierov. Z bezstavovcov boli doteraz podrobnejšie spracované len niektoré skupiny hmyzu, predovšetkým motýle, chrobáky a niektoré čeľade blanokrídlovcov, detailnejší výskum ostatného hmyzu, mäkkýšov a ďalších skupín ešte čaká na vedcov.

Súčasťou CHKO je 45 maloplošných chránených území so 4. a 5. stupňom ochrany a Správa CHKO Biele Karpaty spravuje aj ďalších 37 MCHÚ ležiacich mimo CHKO. Mnohé z nich tvoria jadrá až 15-tich území európskeho významu (ÚEV).